A je mi zle aj z toho, čo sa deje vôkol mňa. Kamarát mi rozprával, aký je po dlhej dobe šťastný. Že si našiel priateľku, ktorú má naozaj rád. Ale očividne mu nerobí problém v jej neprítomnosti venovať nadpriemernú pozornosť inému dievčaťu. Veď pokiaľ sa to nedozvie, tak prečo nie...? Čo oči nevidia, to srdce nebolí. Ale že má na to žalúdok. Ten môj by bol už prevrátený naruby, keby som niečo také spravila. Zabili by ma výčitky svedomia. Teda nehovorím, že to nikdy nespravím (to nemôže nikto dopredu povedať), ale neviem si to predstaviť.
A čo tie dievčatá, čo každý piatok "zriešia" iného chalana? Waaaaw, máte môj obdiv, naozaj! Musí to byť veľmi náročné zbaliť ožratého, nadržaného típka, ktorý si po 5 minútach nepamätá ani vaše meno. Verte tomu, že máte na viac. Musíme si uvedomiť (ako ženy/dievčatá) našu hodnotu a nezapredávať sa len tak hocikomu. Viem, nie vždy to vyjde... Niekedy nastane situácia, kedy sa tomu "nedá" zabrániť. Len nie preboha každý víkend s iným... Ľudia nie sú až takí nevšímaví a postehnú, že asi nemáte až takú česť a hodnotu.
Som feministicky ladená. Už dlhšiu dobu. Myslím si, že ženy sa zhadzujú len kvoli tomu, aby zaujali nejakého debila (s prepáčením za výraz). Nehcem samozrejme hádzať všetkých chlapov do jedného vreca. Nemyslím si, že ženy by mali pilotovať lietadlo a muži by mali byť letuškami, v rámci emancipácie. Takisto si myslím, že muž bude vždy ten kto bude opravovať domáce spotrebiče, keď sa pokazia a žena bude tá, ktorá navarí rodine nedeľný obed. Opäť sú tu samozrejme výnimky, ktoré však len potvrdzujú pravidlo.
Začnime hľadať niečo výnimočné. Najskôr v nás samých a potom v ľuďoch okolo seba. Neodporúčam robiť to v opačnom poradí. A keď už nájdeme to výnimočné, nevzdávame sa, aj keď je to na míle ďaleko a nedosiahnuteľné...