Na to ticho, ktoré ani zďaleka nie je liečivé a pri ktorom počuť aj to, ako svieti lampa. Takže chceme či nie, je to tu a polemizovať o tom už asi nemá veľmi význam, treba začať hľadať riešenie.
-Riešenie čoho? ... nečakane sa ma opýta moje druhé ja.
-No predsa tejto krízy, o ktorej som doteraz rozprávala. ... odvetím suverénne
-Nebuď smiešna! Vieš si predstaviť ako budú na teba čumieť? Veď chúďatká nebudú mať ani tušenie o čom rozprávaš.
-Prečo si to myslíš?
-Je to všetko len v tvojej hlave.
-No to určite! Mám toho dosť, nikto sa nebude so mnou rozprávať takýmto tónom.
-Fajn.
A už zase ostávam sama. teda sú tu aj ony, ale sú akoby na kilometre vzdialené od môjho sveta, myslím, že ešte nikdy neboli tak ďaleko. Je tu len to nechutné ticho. Takže hľadám riešenia...
1.Môžem spáchať samovraždu, ale to sa vylučuje hneď z niekoľkých dôvodov. Tým najhlavnejším je, že na to jednoducho nemám guráž. A nemyslím si, že táto situácia je natoľko vážna, aby som to musela riešiť takto radikálne.
2.Môžem zavraždiť ich. A celý život stráviť v base, no to určite.
3.Prelomiť ticho. Mám si začať spievať? Skúsim pustiť hudbu, bude to síce len dočasné riešenie, ale možno pomôže modlitba, aby CD hralo donekonečna.
4.Rozhovor.Fakt je to až taký zlý nápad? Ale je tu tá možnosť, že to naozaj nevidia, že to ticho sa im nezdá byť až také zdrvujúce. A čo potom? Urobím zo seba blázna.
5 Vzdám sa.Nenachádzam riešenie....
Ostávam tu sama s tým nehanebným tichom a s mojimi myšlienkami. Už ani moje druhé ja sa so mnou nebaví.
Je ťažké mať ponorkovú chorobu.