Už vyše dvoch týždňov počúvam zo všetkých strán, že "čas to zahojí"... Ja viem, uvedomujem si to... Viem, že sa pre to nebudem trápiť celý život, ale KOĽKO ČASU TO ZABERIE?
Mám chuť kričať, len aby si niekto všimol moju otázku...
Mám chuť škriabať nechtami po stole...
Mám chuť rozbíjať taniere o zem...
Mám chuť vyhodiť rádio von oknom, aj s tým nechutným lovesongom, čo práve hrá...
Mám chuť dupať, hodiť sa o zem a odmietať vstať....
A to všetko len preto, aby som sa konečene dočkala odpovede na moju otázku! Tak koľko? Mesiac, dva...? Pol roka...? Už ma fakt nemusíte napínať, kľudne mi to môžte povedať, ja sa na Vás nenahnevám...
Že času nemôžem rozkázať? Ale ja chcem...! Nechcem mať takého nekompromisného pána. Veď vo všetkých knižkách o psychológii sa dočítate, že so správnym šéfom by sa malo dať dohodnúť, mal by byť otvorený novým možnostiam a prijímať názory iných. Tak prečo čas taký nie je...? Mohli by ste mu prosím Vás, podsunúť niektorú z tých knižiek? Veď mne ide len o jeho dobro, takto si robí zlé meno...
Oukej, zmierila som sa s tým, že nemôžem rozkazovať, tak aspoň ponížene prosím:
Pán čas, prosím hoj to, čo sa ešte zahojiť dá a učiň to, čo najrýchlejšie lebo ma budeš mať na svedomí, keď sa z tohto zbláznim,
s pozdravom Tvoja Zuzana.
