Vždy som si myslela, že láska ako z amerického filmu sa jednoducho nemôže premietnuť do skutočnosti, že tie pohľady plné lásky sú len dobrezaplatené herecké výkony, ktorým sa my, "smrtelníci", nemôžeme priblížiť. No potom prišiel niekto, kto všetky moje dovtedajšie silácke reči o tom, že láska v skutočnosti neexistuje zmietol jednoducho zo stola. Niekto, kto spravil z mojich obyčajných dní neobyčajné, niekto s kým ani "trápne ticho" nie je trápne. Kto mi dáva pocit jedinečnosti a nenahraditeľnosti. Pocit, že niekto tu bude, aj keď všetci ostatní už budú dávno preč...
Uvedomujem si naivnosť týchto slov a možno si teraz vravíte "veď počkaj, za chvíľu ťa tá tvoja ´láska´ naučí, ako to v živote naozaj chodí", ale nemôžem si jednoducho pomôcť. Všetci ma varujú, že toto nie je normálne (žeby závideli..?) a že sa veľmi sklamem. Nevravím, že nie. Nie som až natoľko naivná, aby som si myslela, že toto je moja osudová láska a že ma požiada o ruku a vezmeme sa a budeme mať veľký dom a kopu detí atd. atd. Ale načo sa budem zaoberať neistou budúcnosťou, keď prítomnosť je pre mňa tak krásna, až mi z toho nabiehajú zimomriavky po celom tele? Možno príde sklamanie, ale to mi je v tejto chvíli jedno. Túžim cítiť tie povestné "motýliky" v bruchu, s ktorými som sa tak dlho túžila zoznámiť, tie ktoré prídu, keď dostanete pusu na krk od osoby, ktorej by ste v tej chvíli zniesli aj modré z neba. Chcem byť opäť v tom nevysvetliteľnom priestore, ktorý vzniká keď držíte v náručí osobu, ktorú milujete. Ten priestor, ktorý nekompromisne oddelí okolitý svet od vášho a dostať sa z neho je tak ťažké. Nebojte sa, ani ja som neverila na lásku... a o to viac som bola prekvapená, keď som zistila, že existuje. Ale nepresvedčil by ma o tom nikto na svete. Presvedčiť sa musíte sami, na vlastnej koži. A želám každému jednému človeku, aby k tomuto presvedčeniu dospel. Ak si myslíte, že "Amores perros", tak musím s vami súhlasiť... ale aká krásna